Antonio Parziale
Prečo sa stále viac mladých ľudí rozhodne vziať si život a ako im môžeme pomôcť?
Dnes sa chcem zamyslieť sám nad sebou a aj nad spoločnosťou a upozorniť na jednu veľmi dôležitú vec.
Predseda EURÓPSKEJ DEMOKRATICKEJ STRANY (člen EDP/PDE) na Slovensku. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Dnes sa chcem zamyslieť sám nad sebou a aj nad spoločnosťou a upozorniť na jednu veľmi dôležitú vec.
Ak ste jedným z tých, čo mali možnosť prečítať si moje predchádzajúce blogy alebo poznáte moje pôsobenie, viete, že verím a snívam o silnej, jednotnej Európe.
Viete čo majú okrem iného spoločné Bulharsko, Cyprus, Rumunsko, Chorvátsko a naše Slovensko? Ide o posledných 5 členských krajín EÚ, na ktorých území ešte nesídli žiadna európska agentúra.
Už neraz som naznačil, že som sympatizantom toho, aby ľudia využili príležitosť vycestovať za štúdiom, stážami, prácou alebo odbornými aktivitami. A dnes by som vám chcel o tom zazdielať viac.
V mojom predchádzajúcom blogu som sa venoval téme poľnohospodárstva na Slovensku. Keďže sám pochádzam z rodiny, kde môj otec ťažko pracoval na poli, je to téma, ktorej sa venujem intenzívne aj naďalej.
Tentokrát by som vám rád ešte detailnejšie priblížil, ako sa Talian ako ja ocitol na Slovensku a prečo ho považujem za svoj domov a cítim sa ako Slovák.
Ako to v skutočnosti vyzerá v poľnohospodárskom priemysle? Koľko ľudí je zamestnaných v tomto segmente? Je čas zmeniť a zlepšiť podmienky pre farmárov na Slovensku?! Ja som presvedčený, že áno.
Po rokoch skúseností viem, že aj tie najlepšie nápady musí byť počuť a vidieť, aby mohli byť naplnené. Preto som sa rozhodol prihovárať sa vám pravidelne aj na mojom blogu. Dnes by som vám rád priblížil časť mojich myšlienok.
Úvodné stránky porevolučnej tlače ukazovali na svojom záhlaví dátum 31.12. 1989. Chladný vietor vírivo fúkal a razil si svoju cestu naprieč poloprázdnymi ulicami. Neúprosný mráz kreslil na okná svoje trblietavé výtvory, ktoré predznačovali, že rok sa s nami rozlúči v područí mrazivej prikrývky. „Zima je tak záhadná,“ pomyslel som si, hľadiac na zasnežené strechy domov z izby bývalého bratislavského hotela Forum. Práve v tomto hoteli v centre nášho hlavného mesta som sa chystal osláviť príchod Nového roka. Veľmi som sa na túto udalosť tešil - začiatok nového roka pre mňa vždy symbolizoval štart niečoho nového, čerstvého, nepoškvrneného, začiatok novej nádeje a novej viery vo vlastné sny... Posledné okamžiky roka predošlého nám však občas dokážu pripraviť i mnoho zaujímavých prekvapení, o čom som sa na vlastnej koži mal presvedčiť už o pár hodín.
Pri otázke sociálneho štipendia na vysokej škole na Slovensku sa naskytá otázka, či je pre študentov toto štipendium nápomocné? V školskom roku 2012/2013 sme mali na Slovensku vyše 200 000 vysokoškolákov. Rok na to sa ich počet výrazne zredukoval o viac ako 11 000 študentov. Mnohí zastávajú názor, že v našej krajine každý študuje a nikto nepracuje manuálne, ale pokiaľ Slovensko disponuje šikovnými ľuďmi, tak prečo im neposkytnúť možnosť sa presadiť sa týmto smerom? V súčasnosti mi to však pripadá tak, že súčasná vláda chce znižovať počet študentov, a to zrušením sociálneho štipendia Práve na túto oblasť sa chcem zamerať.
Predpokladám, že väčšina čitateľov je zamestnaná vo veľkej alebo menšej firme a len malé percento sú živnostníci či podnikatelia. Uznávam, že mať vlastné podnikanie vyžaduje nie len dobrý nápad a dostatočný kapitál, ale predovšetkým aj odvahu zariskovať a predovšetkým byť prezieravý. Táto prezieravosť sa určite väčšine podnikateľov veľmi vypláca. Pýtate sa prečo?
Už dlhú dobu sa zamýšľam nad situáciou podnikateľskej sféry na Slovensku a porovnávam ju so situáciou v Európe. Čísla hovoria, že viac ako 98% podnikateľskej sféry v rámci Európy predstavuje 23 miliónov malých a stredných európskych podnikov. Práve tieto malé a stredné spoločnosti sú zdrojom životnej sily európskeho hospodárstva.
Pred týždňom som stretol jedného môjho dobrého priateľa. Bol to človek, ktorý mi v čase môjho príchodu na Slovensko pred vyše tridsiatimi rokmi veľmi pomáhal, avšak ktorého som nevidel už niekoľko rokov, pretože sa odsťahoval so svojou rodinou na východ Slovenska a kontakt medzi nami sa postupne prerušil. Bol som preto veľmi šťastný, keď som po dlhšom čase mohol vidieť tvár človeka, s ktorým ma pred rokmi spájalo úprimné priateľské puto a ktorý mi vždy vedel vyčariť úsmev na tvári. O to viac ma zaskočil jeho ustarostený výraz.
Ako je to v skutočnosti s nezamestnanosťou na Slovensku? Zrejme zaujímam jednoduché, ba skôr smutné stanovisko, ale realita je žiaľ taká... Slovensko je v miere nezamestnanosti na 6. najhoršom mieste spomedzi krajín Európskej únie. Miera nezamestnanosti na Slovensku dosiahla 13,8 %, čo bola šiesta najvyššia hodnota v EÚ a najvyššia spomedzi krajín V4. Oproti novembru 2013, kedy sa nezamestnanosť držala na úrovni 14 %, v decembri to bolo 13,8 %, čo predstavuje približne 370 000 ľudí. Napriek tomu je to zarážajúce číslo. Kde je problém?
Hodinky na mojich rukách ukazovali 3:50 nadránom. Písal sa rok 1995 a uličkami sa rozprestierala tma a ticho, v chladnom vzduchu bolo len kde tu vidieť žiaru pouličnej lampy. Nikde nebol žiadny náznak pohybu, žiadna aktivita. Kráčal som pomedzi domy a pozeral sa do ich okien, za ktorými spali hlbokým spánkom ich obyvatelia. Pretrel som si oči a skontroloval čas na hodinkách - 3:57. V duchu som si povedal, že už musím byť určite blízko. Pamätal som si, že ešte treba na odbočke zahnúť doprava a som takmer v cieli. Vykročil som rezkejším krokom aby som nemeškal ani sekundu. Na jazyku som ešte cítil chuť práve dopitej kávy.
Rozpoviem Vám jeden príbeh. Bol raz jeden básnik a volal sa Silvio Pellico. Narodil sa v roku 1789 v talianskom mestečku Saluzzo no detstvo prežil v prostredí podmanivých uličiek Turína. Veľmi skoro zistil, že jeho záľuba v čítaní kníh nie je náhodná a že sám má v sebe ukrytý výnimočný literárny talent. Ten rozvíjal nielen počas svojich štúdií ale i po svojom usadení v severotalianskom Miláne, kde sa literárnej tvorbe začal venovať profesionálne. Tu v roku 1818 bola uvedená i jedna z jeho najslávnejších dramatických hier Francesca z Rimini, ktorá na pozadí príbehu o nešťastnej láske dvoch mladých ľudí nesie silný vlastenecký odkaz. O tom, že Silvio bol hrdým Talianom, ktorý sa nemohol zmieriť s rakúskou nadvládou na severe Talianska svedčí i jeho vstup medzi ilegálnu skupinu karbonárov, ktorí v tom čase bojovali za oslobodenie a následné zjednotenie Talianska na republikánskom princípe.
Grécky filozof Platón raz povedal: „Dobro je syntéza pravdy, krásy, sebestačnosti, dokonalosti a naplnenia". O význame a pravde tohto výroku som sa mohol naplno presvedčiť v jeden chladný februárový deň v roku 1990, keď som navštívil stredoslovenské mesto Poltár. Cestoval som tam ako obchodný hosť kvôli prehliadke produktov známej poltárskej sklárskej fabriky na výrobu skla a krištáľu. Nebola to však klasická služobná cesta, ktorá by bola zameraná iba na pracovné záležitosti. Táto návšteva mi totiž do môjho života priniesla obrovský dar, vďaka ktorému na túto cestu nikdy nezabudnem.
V rámci množstva pracovných ciest na východ Slovenska sme s priateľmi navštívili pamätník vo Furči nad Haniskou. Pamätník je venovaný pamiatke obetiam roľníckeho povstania. Východoslovenské roľnícke povstanie začalo počas horúceho leta v roku 1831. V tej dobe vlastnilo 5% feudálov viac ako 80% pôdy. Ťažký život poddaných bol toho roku ešte znásobený veľmi slabou úrodou a na dediny sa zniesol hlad. Roľnícke povstanie bolo jedným z najväčších povstaní na území Uhorska a zapojilo sa do neho skoro 40.000 Slovákov a takmer 150 dedín. Zaujalo ma však niečím iným ako svojou mohutnosťou. Zaujalo ma tým, že napriek ťažkému životu na slovenskom vidieku spustili povstanie povery, nepochopenie a predsudky.
Tento príbeh je starý približne 20 rokov. Bol jún a vo vzduchu bolo cítiť prvé dotyky leta. Bol som práve na pracovnej ceste do Košíc. Pre cestu z hlavného mesta do metropoly východného Slovenska som si vybral po prvýkrát južnú trasu. Povedal som si, že keď už mám autom sám merať takú diaľku, aspoň využijem novú, pre mňa dovtedy neznámu trasu vedúcu cez neveľké dedinky a mestečká južného Slovenska.
Vždy keď sa ocitnem na juhovýchodnom úpätí pohoria Veľká Fatra, medzi kopcovitými masívmi Sidorova a údolím Revúckej doliny, cítim ako sa mi do žíl nalieva nová životná energia. Malebné domy nesúce odkaz tradičnej architektúry predkov, úzke uličky plné príbehov, žblnkajúci potôčik tečúci naprieč dedinou, čarokrásna príroda uprostred hlbokých hôr ... človek má vtedy pocit, akoby sa ocitol v inom časopriestore. Zrazu sa problémy, starosti a povinnosti, ako i každodenná realita zdajú na míle vzdialené, ba akoby ani nikdy neexistovali. Je tu len daný moment, daná chvíľa, kedy človek nedokáže myslieť na nič iné len na tú malebnú a čistú krásu, ktorá sa vôkol neho rozprestiera. A presne takýto je pre mňa Vlkolínec, malá obec v severnej časti stredného Slovensku, kde sa často a veľmi rád vraciam dobyť sa pozitívnou energiou a ušľachtilou krásou tohto malebného kúta Slovenska.