Objav v Špilberku

Autor: Antonio Parziale | 13.3.2014 o 19:00 | Karma článku: 6,45 | Prečítané:  522x

Rozpoviem Vám jeden príbeh. Bol raz jeden básnik a volal sa Silvio Pellico. Narodil sa v roku 1789 v talianskom mestečku Saluzzo no detstvo prežil v prostredí podmanivých uličiek Turína. Veľmi skoro zistil, že jeho záľuba v čítaní kníh nie je náhodná a že sám má v sebe ukrytý výnimočný literárny talent. Ten rozvíjal nielen počas svojich štúdií ale i po svojom usadení v severotalianskom Miláne, kde sa literárnej tvorbe začal venovať profesionálne. Tu v roku 1818 bola uvedená i jedna z jeho najslávnejších dramatických hier Francesca z Rimini, ktorá na pozadí príbehu o nešťastnej láske dvoch mladých ľudí nesie silný vlastenecký odkaz. O tom, že Silvio bol hrdým Talianom, ktorý sa nemohol zmieriť s rakúskou nadvládou na severe Talianska svedčí i jeho vstup medzi ilegálnu skupinu karbonárov, ktorí v tom čase bojovali za oslobodenie a následné zjednotenie Talianska na republikánskom princípe.

Títo aktivisti však boli postupne zatýkaní rakúskou vládou, ktorá mala v Miláne silný politický vplyv. Medzi nimi bol i Silvio. Ten po tom, čo mu zmiernili trest z pôvodného trestu smrti obesením na tvrdý žalár, smeroval na dlhé roky do krutých podmienok väzenia Špilberk v Brne, kde bol väzňom od roku 1822 do roku 1830. Po trpkých rokoch strávených v zajatí chladných stien „brnianskej Bastily" bol s podlomeným zdravím prepustený, vrátil sa do milovaného Talianska a napísal slávne pamäte V mojom väzení (Le mie prigioni), aby sa v posledný januárový deň roka 1854 mohol v pokoji odobrať na večný spánok.

V mnohých mojich ťažkých životných obdobiach mi práve výnimočná odvaha v područí trpkého životného príbehu tohto muža dodávala silu a životnú energiu. Riadky jeho diel mi ponúkali návod na to, ako ísť vpred a nestratiť nádej. Nádej v lepšiu budúcnosť. Nádej, že svet bude krajším miestom pre život. Nádej v splnenie snov, tak ako v to veril a nikdy neprestal veriť Silvio Pellico... O to silnejší a emotívnejší bol pre mňa zážitok z roku 1981, z jednej reštaurácie na vtedy ešte pre mňa neznámom hrade v Brne, kde sme sa s kolegami išli navečerať v rámci našej prvej služobnej cesty v moravskej metropole. Keď som vstúpil do priestorov tejto reštaurácie, zostal som v nemom úžase. Priestory hradu dýchali atmosférou dávnych časov a už na prvý pohľad skrývali vo svojich síce starých, no stále pevných múroch mnohé tajomstvá. To najhlavnejšie z týchto tajomstiev mi bolo odhalené hneď po našom príchode čašníkom reštaurácie - v hrade, ktorého je reštaurácia súčasťou, sa kedysi nachádzala väznica, ktorá niesla rovnaký názov, akým je názov hradu - Špilberk. V tom okamihu mi mysľou preletela jediná myšlienka pozostávajúca z dvoch slov - Silvio Pellico.

Zmerať veľkosť môjho ohromenia by v tom momente nebolo nemožné. Práve som sa ocitol v blízkosti miest, alebo možno priamo na mieste, kde jeden z mojich životných vzorov nedobrovoľne strávil dlhých osem rokov žalára! Bolo to niečo ako splnenie sna, či akýsi návrat v čase. Bolo to jednoducho výnimočné. Nebol som schopný do seba dostať žiadne jedlo. Nebol som ani schopný viesť plynulú konverzáciu so svojimi spolusediacimi kolegami. Bol som príliš rozrušený z predošlého zistenia, z odhalenia toho, kto tieto miesta obýval v prvej polovici 19. storočia. Zvyšok večere som preto strávil zahĺbený výhradne do svojich vlastných myšlienok a smutných predstáv o tom, akým krutým podmienkam tu musel byť Silvio dennodenne vystavovaný a akej skúške musel podrobiť silu svojho vnútorného ducha na to, aby prežil a aby myšlienky a ideály, za ktoré bojoval a v líniách ktorých tvoril, prežili spolu s ním.

Len veľmi ťažko som sa lúčil s priestormi hradu Špilberk keď sme reštauráciu v objatí tmavého večera opúšťali. Byť za jeho múrmi ma totiž z akýchsi nevysvetliteľných príčin dobýjalo energiou a pozitívnym odhodlaním. Cítil som, že je to on, že je to Silvio a jeho odkaz, ktoré na večnosť ukryl do tajomných stien hradných múrov Špilberku. Preto keď som sa, vychádzajúc z dverí reštaurácie, obrátil a hrad sa mi pred očami rozprestrel v celej svojej kráse, pomyslel som si: „Ďakujem Silvio Pellico!" Moje myšlienky prerušil starší cigánsky huslista, ktorý pred bránami hral hradným návštevníkom a pritom vyberal do klobúka. Dodnes neviem prečo, ale zrazu na mňa zakričal „hééj!", vybral sa pomalým krokom smerom ku mne a pritom položil svoj sláčik na husľové struny. A začal... Na hradnom kopci sa rozozvučala zjednodušená, ale o to priamočiarejšia a razantnejšia melódia árie Zboru hebrejských otrokov Va, pensiero, sull'ali dorate tretieho dejstva Verdiho preslávenej opery Nabucco. Sila, energia a výnimočnosť tónov tejto árie prenikla do môjho tela a rozniesla po ňom jemné zimomriavky. Hudba árie totiž alegoricky predstavovala vzdor, odhodlanie a boj Talianov v rámci ich národnooslobovacieho a zjednocovacieho hnutia v 19. storočí. Ich sen o lepšej a spravodlivej budúcnosti. Presne takú, v akú veril i Silvio, ktorý bol pre ňu ochotný nielen trpieť drsné podmienky chladného žalára, ale i zomrieť.

Nehybne som stál, kochal sa hudobným umením pouličného umelca. Hral čisto, úprimne a krásne. V tom okamihu som to celé pochopil. Pochopil som, že svojich snov a svojho presvedčenia sa nikdy nesmieme vzdať, za žiadnych okolností a pod žiadnym diktátom. Sú to práve naše sny, ideály a presvedčenia, ktoré tvoria nás a náš životný príbeh. Ak sa ich vzdáme, zničíme nielen náš zmysel života ale aj nás ako takých, naše vnútro. Silvio to neurobil a nevzdal sa svojho boja za slobodnú a jednotnú vlasť, aj keď to v jeho prípade znamenalo dlhé roky krutého väzenia. Nestratil však seba samého a vďaka tomu po sebe mohol zanechať svoj fascinujúci príbeh ako inšpiráciu pre mňa a pre nás všetkých.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?