O červenom barbarstve

Autor: Antonio Parziale | 22.5.2014 o 8:15 | Karma článku: 4,13 | Prečítané:  472x

Úvodné stránky porevolučnej tlače ukazovali na svojom záhlaví dátum 31.12. 1989. Chladný vietor vírivo fúkal a razil si svoju cestu naprieč poloprázdnymi ulicami. Neúprosný mráz kreslil na okná svoje trblietavé výtvory, ktoré predznačovali, že rok sa s nami rozlúči v područí mrazivej prikrývky. „Zima je tak záhadná,“ pomyslel som si, hľadiac na zasnežené strechy domov z izby bývalého bratislavského hotela Forum. Práve v tomto hoteli v centre nášho hlavného mesta som sa chystal osláviť príchod Nového roka. Veľmi som sa na túto udalosť tešil - začiatok nového roka pre mňa vždy symbolizoval štart niečoho nového, čerstvého, nepoškvrneného, začiatok novej nádeje a novej viery vo vlastné sny... Posledné okamžiky roka predošlého nám však občas dokážu pripraviť i mnoho zaujímavých prekvapení, o čom som sa na vlastnej koži mal presvedčiť už o pár hodín.

Z veľkej úcty k tomuto významnému okamihu roka som sa na túto príležitosť aj náležite pripravil. Obliekol som si svoj smoking, motýlik a na rukávy košele som si pripol úplne nové manžetové gombíky, ktoré som si ako symbol pomyselného nového začiatku kúpil špeciálne na túto príležitosť. No a aby som nezabudol na to najdôležitejšie, z Talianska som pre svojich silvestrovských hostí objednal desať balíkov tých najlepších, pravých talianskych špagiet, ktoré som sa spoločne s domácou paradajkovou omáčkou - prastarým receptom od mojej starej mamy, na základe ktorého moji predkovia varili cestoviny už od nepamäti - chystal na slávnostnú večeru sám pripraviť. Keďže sa už pomaly stmievalo, prehodil som si cez ramená sako, upravil motýlik a rezko som sa vybral do kuchyne. Šéfkuchárovi, ktorý sa podujal, že mi s obsluhou večere pomôže, skoro vypadli oči z jamiek, keď uvidel, že idem variť v smokingu. Na jeho údiv som však noblesne odpovedal tým, že slávnostnú večeru treba predsa pripraviť slávnostne a so všetkou dostupnou nonšalantnosťou - o to väčšmi v posledný deň roka.

Príprava silvestrovskej špagetovej hostiny mi išla ako od ruky. Špagety som pripravil al dente a omáčka sa varila požadovaných päť hodín, aby varom prešlo každučké sústo jej obsahu. Do veľkej sklenej misy som vlastnoručne nastrúhal čerstvý parmezán, ktorého úlohou bolo krásne zvýrazniť chuť omáčky a pridať pripravovanému pokrmu taliansku autentickosť a šmrnc. „Chuť môjho rodného Talianska na tanieri môjho milovaného Slovenska... aká to symbolika,“ úsmevne som si pomyslel. Bolo pár minút pred dvanástou a moji hostia, pár dobrých priateľov s rodinami, čakali na polnoc v dobrej nálade. To pre mňa signalizovalo, že je čas, aby som zahájil posledné úpravy a vylepšenia. Bol som veľmi spokojný - omáčka sa mi nadmieru vydarila a v kombinácií s lahodnými špagetami, ostrou chuťou nadýchaného parmezánu a čerstvou bazalkou chutil celý výtvor jednoducho skvele. A to tvrdím pokorne bez akéhokoľvek preháňania. O to viac som sa tešil na moment, keď moje kuchárske dielo ochutnajú hostia a spoločne tak oslávime Nový rok.

K slávnostnému stolu som ako prejav vďaky zavolal i riaditeľa hotela. Ten na moje veľké potešenie pozvanie na večeru prijal. Keď som však pred neho hrdo a s náležitou pýchou vo vlastné schopnosti položil počas podávania hlavného chodu tanier s čerstvo naservírovaným pokrmom, po krátkom zamyslení sa ospravedlnil a odbehol do kuchyne. I keď ma to v prvej sekunde trochu zarazilo, pomyslel som si, že asi len ide skontrolovať, či som dobre vypol šporák a rýchlo sa vráti, aby sa mohol čo najskôr pustiť do tej dobroty. Všetci hostia vrátane mňa mali taniere do vrchu naložené, keď sa riaditeľ vrátil. V ruke držal malú fľašku neidentifikovateľného obsahu, ktorej som však nevenoval hlbšiu pozornosť. Usmial som sa na hostí, predniesol som krátky príhovor a zaželal som im dobrú chuť. A presne vtedy sa to stalo!

Riaditeľ hotela položil na stôl tajomnú fľašku, otvoril jej uzáver a značný podiel jej obsahu vylial na svoju porciu špagiet. V bleskurýchlom okamihu som zistil, čo sa to práve pred mojimi očami odohráva - riaditeľ si práve na moje špagety al dente, poliate paradajkovou omáčkou prastarého odkazu mojich predkov, posypanej pravým parmezánom a bazalkou čerstvejšou ako práve napadaný sneh, vykydol podradnú červenú tekutinu s názvom kečup! Mojou tvárou sa rozliala červeň, oči mi išli vyskočiť a v ušiach mi pískal hlas mojej starej mamy, ktorá - verná povesti pravej horkokrvnej Talianky - kričala od pohoršenia. Takéto barbarstvo! Takto zničiť tak noblesné jedlo, ktoré som s tak úprimnou láskou vlastnoručne pripravil! „To je priam škandál!“ preblesklo mi hlavou. Riaditeľ, ako i ostatní prísediaci si hneď všimli môj meravý pohľad a červeňou zaliatu tvár. Nepomáhali ani ospevné ódy ostaných hostí, ktorí práve v ústach prežúvali prvé sústa môjho diela a gestikuláciou naznačovali škálu kulinárskeho pôžitku, ktorý práve prežívali.  Ich pochvaly mi však len akosi mihotali pred ušami a nebolo možné ich do nich vpustiť. Hlavou mi rezonovalo iba jediné - aké barbarstvo sa práve vykonalo za slávnostným stolom. Barbarstvo odeté do ostro červenej farby...

Riaditeľ sa rýchlo dovtípil, čo spôsobilo zmenu mimiky ako i farby mojej tváre. S cieľom zachrániť situáciu previnilo, ako keď malý chlapec vykoná nejako šibalstvo, zašeptal: "Prepáčte Antonio, ja mám len veľmi rád špagety s kečupom." Hneď ako to dopovedal, stuhnuté svaly na tvári sa mi v okamihu povolili. Cítil som, že i červeň sa z tváre začína strácať a hlas starej mamy pomaly slabol a slabol, až úplne stíchol. A vtedy som sa začal smiať a spolu so mnou všetci prísediaci. Po chvíli sa na smiech dokonca odhodlal i riaditeľ. Náš smiech sa musel ozývať naprieč celým prízemným podlažím hotela a je možné, že ho počuli i ľudia prechádzajúci po ulici. Bol to krásny, úprimný, zdravý smiech. Počas tohto milého aktu prejavu radosti som myslel iba na jediné – je jedno, či si dá niekto na špagety kečup, tatárku, či nebodaj horčicu, hlavne nech je spokojný a má pri sebe to, čo má rád – i v prípade, že to jeho spoluprísediaci rád nemá. Život je predsa o kompromisoch, na ktoré človek pristupuje, aby on a ostatní boli jednoducho šťastní. A keď som uvidel ako riaditeľovi špagety s kečupom chutia a s akou radosťou ich konzumuje, bol som šťastný. S touto myšlienkou v mysli som vítal i prvé minúty nového roka 1990. A od týchto čias mi doma nikdy nechýba fľaška kečupu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?