1. Nesprávne nariadenie je zlé a ako hovoria mnohí, je to ako návod, prostredníctvom ktorého sa snažíme liečiť chorého muža Európy. Návod založený iba na základe prísnosti a nekompromisnosti sa obmedzene snaží o vyrovnaný rozpočet. Teória vyrovnaného rozpočtu bola postupne zamietnutá väčšinou západných vlád od veľkej hospodárskej krízy v roku 1929. Uvedomovali sme si, že bolo nevyhnutné vrátiť sa k podpore rastu expanzívnej hospodárskej politiky. Spojené štáty americké, ktoré sa snažili uplatňovať teóriu Johna Maynarda Keynesa, poslali robotníkov stavať železnice a hlavné cesty, i zametať ulice. Všetko pre víťazstvo nad nezamestnanosťou. Boli schopní podieľať sa na verejných intervenciách a podpore dopytu, čo viedlo k nárastu spotreby, investíciám a nakoniec aj zamestnanosti. Rooseveltova Amerika vyhrala vojnu proti fašizmu a dokonca sa jej podarilo financovať rozvoj európskych krajín, ktoré boli po roku 1945 na pokraji bankrotu.
2. Obamova Amerika je rozdelená rovnakou expanzívnou politikou, ktorú sa Barack Obama snaží v súčasnosti realizovať s cieľom prekonať krízu. Americká ekonomika je zlomená kvôli silnej politike fiškálnych a monetárnych stimulov. Kombinácia škrtov vo verejných výdavkoch a menových a fiškálnych stimuloch bola v krajine v krátkej dobe uvedená v snahe naštartovať rast a znížiť deficit verejných financií. Kým sa Európa naďalej stavia na nohy. V politike sa zamerali len na kontrolu inflácie a rozpočtovej disciplíny .
3. Viac Európy a menej prísnej politiky z Berlína, prostredníctvom ktorej severské krajiny Európy podkopávajú osud predovšetkým mladej generácie južných európskych štátov. To je to návod, ktorý je potrebné implementovať. Aby k tomu došlo, nesmieme opustiť euro či samotnú Európu ako výkrik (a ešte viac výkrikov v nasledujúcich mesiacoch) proti populistickým a nacionalistickým vodcom, v neobvyklej jednote úmyslu dezintegrácie (Marine Le Pen, ktorá hovorí rovnaké veci ako Beppe Grillo). Ale je potrebné prísť s politickou odvahou, ktorá za posledných 13 rokov v rámci Barrosovej Komisie v Európe absentuje. Do protikladu treba uviesť, že na návrat k rastu potrebujeme viac Európy (a nie menej Európy). Riešenie konsolidácie eura prechádza rozhodujúcim otáčkami politických smerovaní a rozhodnutí Spoločenstva na podporu rastu, investícií a zamestnanosti. Posilnenie eura v skratke vyžaduje zmenu nariadení v Bruseli, čiže politiku menej pro-nemecky orientovanú. Pretože Berlín predpokladá, že prijmeme nový štatút Európskej centrálnej banky a implementujeme expanzívnu menovú politiku výmenou za štrukturálne reformy v krajinách s vysokými deficitmi a dlhom (napr. Taliansko).
4. Opustite eurozónu: boli vypracované dva scenáre o osude eurozóny s ohľadom na súčasnú hospodársku krízu, ktorá zostáva pod hrozbou deflácie, nezamestnanosti (12,2 % z ekonomicky aktívneho obyvateľstva) a neúmerne vysokých pôžičiek od Spojených štátov (93 % HDP, s Talianskom, ktoré sa ocitá medzi menej čestnými). Populizmus je na vzostupe, podnecovaný nenávisťou krajín južnej Európy voči úsporným opatreniam, a naopak, na severe podporovaný postupom smerom k nesolidarite voči juhu vzhľadom k danému stavu vecí. Existujú tam preto iba dve možnosti: koniec eurozóny alebo nový základ prostredníctvom posilnenia integrácie. Ku koncu eura môže prísť dvoma spôsobmi: prostredníctvom rokovaní, ktoré sa viažu na návrat k národným menám v južnej Európe, a vytvorením spoločnej meny v severnej Európe; alebo značne traumatickým spôsobom, a to prostredníctvom rozpadu eurozóny ohromenej a oslabenej politickými a ekonomickými krízami a následnými národnými a finančnými špekuláciami v zahraničí. Prvý scenár zostáva teoretický, na základe predpokladu – nič nie je samozrejmé – čo by malo byť poskytnuté štátom, ktorí zostávajú v prvej skupine, a tím, ktorí zostávajú v spodnej časti vlaku (kto bude rozhodovať o čom?). Okrem toho, tento scenár o konci eurozóny predpokladá koordinovanú neutralitu trhu, čo je značne pritiahnuté za vlasy.
5. Koľko by ostalo v prípade traumatického odchodu od eura je rovnako hypotetické. Jednou z možností však je, že obrovské náklady pre národné hospodárstva európskych štátov by mohli mať – a to v najhoršom možnom prípade – veľký dopad na globálnu hospodársku krízu. Vo Francúzsku by odchod z eurozóny podľa ekonóma Nicolasa Baverez mohlo v krátkodobom horizonte viesť k poklesu HDP o 20% a k strate najmenej 1 milióna pracovných miest (v Taliansku by to bolo asi ešte horšie). Návrat k franku by sprevádzala 20-30% devalvácia národnej meny, čím by sa kompenzovala strata cenovej konkurencieschopnosti spôsobenej v dôsledku prechodu na inú menu. Existujú však aj iné aspekty na naše zváženie. Aspekty, ktoré nie sú pozitívne …
6. Taliansko? Krajine by 20-30% devalvácia národnej meny, spôsobená návratom k starej líre, spôsobila zo dňa na deň stratu hodnoty akcií všetkých Talianov. Taliansko je jednou z európskych krajín, ktorá si vedie záznamy o všetkých osobných úsporách a nehnuteľnostiach. Odchod z eurozóny by veľmi rýchlo spôsobil stratu hodnoty domovov a úspor Talianov o 20-30%. Okrem devalvácie by sa vrátila inflácia, duch, ktorý na nás číha už po celé desaťročia, tak trochu ako je to teraz s BTp-Bund. Samozrejme, že s návratom líry by sa taliansky priemysel mohol vrátiť a konkurovať podnikom na svetových trhoch,pričom by využíval konkurenčnú devalváciu tak, ako tomu bolo v osemdesiatych rokoch. Znamenal by príchod zahraničných investícií odpisovanie talianskych aktív, tak ako tomu bolo v Grécku? Takéto Taliansko by sa stalo krajinou úspechu len pre tých, ktorí majú peniaze – a to ešte výraznejšie než sa to deje teraz. Krajina v rovnováhe. S devalváciou , ktorá by vyplynula z návratu k národnej mene by sa navyše krajine zo dňa na deň výrazne zvýšil verejný dlh. Ďalším veľkým rizikom je, že výstup krajiny z eurozóny by viedol k traumatickému zotavovaniu sa z menovej suverenity, ktoré by sa, aspoň spočiatku, podrobilo na milosť a nemilosť špekuláciám na finančných trhoch, s možným únikom kapitálu a rozpadu bankového systému.
7. Koľko by nás stál koniec jednotného trhu? Ak by sa eurozóna rozpadla, potom by sa k nej pridal aj koniec jednotného trhu – teória niektorých, názorovo extrémnejších, ekonómov – čo by predstavovalo najhorší možný scenár. Podľa odhadov Bavereza, koniec jednotného európskeho trhu by viedol k čistej strate HDP v eurozóne o cca 5% a pokles ročného príjmu na obyvateľa o € 4,000-5,000. A nielen to. Koniec eurozóny spoločne s rozpadom jednotného trhu by mohlo zničiť svetovú ekonomiku a uvrhnúť ju do hlbokej recesie.
8. Jednotná mena? Áno, v prípade Afriky zvláštne ale pravdivé. O toto sa v Afrike snažili hlavy štátov Kene, Tanzánie, Ugandy, Rwandy a Burundi, keď dňa 30. novembra v Kampale podpísali memorandum, ktoré ich zaväzuje vytvoriť v najbližších desiatich rokoch menovú úniu krajín východnej Afriky (EAC). Vodcovia týchto 5 krajín už nejakú dobu pracujú na vytvorení spoločného trhu a jednotnej colnej únie. Teraz stavili na integráciu ako na najvýhodnejší spôsob pre zvýšenie obchodu a ekonomický rast v oblasti. Ale toto nie je jediný plán menovej únie, ktorá sa vzťahuje na africký kontinent. Pred tromi mesiacmi dokonca aj predstavitelia krajín západnej Afriky podpísali ambiciózny protokol pre zavedenie spoločnej meny s názvom Eco 2015. Pre túto chvíľu je zainteresovaných do tohto projektu 6 krajín, vrátane Nigérie, Ghany a dvoch Guineí. Do roku 2020 by členovia tejto Západoafrickej hospodárskej a menovej únie (premenovanej francúzskou skratkou UEMOA) mali vstúpiť medzi krajiny, ktoré naďalej používajú stredoafrický frank (CFA). Stručne povedané, zatiaľ čo v Európe sú takí, ktorí chcú opustiť eurozónu, v Afrike existujú ľudia, ktorí napodobňuje nádej, že jedného dňa bude môcť prijať jednotnú menu.