Koľko stojí opustenie eurozóny?

Autor: Antonio Parziale | 29.12.2013 o 19:00 | Karma článku: 3,77 | Prečítané:  428x

Koľko stojí opustenie eurozóny? Kríza eura a eurozóny ako takej vytvára veľa euroskeptikov. Vo všetkých krajinách EÚ postupujú do popredia populistické formácie, a to v pravicovej ako i ľavicovej politickej sfére. Niekoľko mesiacov pred voľbami do Európskeho parlamentu predstavitelia týchto strán získavajú súhlas občanov veľmi ľahko. Pritom zabúdajú, odkiaľ z Európy prišli: z výparov a tragédií dvoch svetových vojen. Tu sú možné scenáre budúcnosti eurozóny podľa štúdie Riccarda Barlaam.

1. Nesprávne nariadenie je zlé a ako hovoria mnohí, je to ako návod, prostredníctvom ktorého sa snažíme liečiť chorého muža Európy. Návod založený iba na základe prísnosti a nekompromisnosti sa obmedzene snaží o vyrovnaný rozpočet. Teória vyrovnaného rozpočtu bola postupne zamietnutá väčšinou západných vlád od veľkej hospodárskej krízy v roku 1929. Uvedomovali sme si, že bolo nevyhnutné vrátiť sa k podpore rastu expanzívnej hospodárskej politiky. Spojené štáty americké, ktoré sa snažili uplatňovať teóriu Johna Maynarda Keynesa, poslali robotníkov stavať železnice a hlavné cesty, i zametať ulice. Všetko pre víťazstvo nad nezamestnanosťou. Boli schopní podieľať sa na verejných intervenciách a podpore dopytu, čo viedlo k nárastu spotreby, investíciám a nakoniec aj zamestnanosti. Rooseveltova Amerika vyhrala vojnu proti fašizmu a dokonca sa jej podarilo financovať rozvoj európskych krajín, ktoré boli po roku 1945 na pokraji bankrotu.

2. Obamova Amerika je rozdelená rovnakou expanzívnou politikou, ktorú sa Barack Obama snaží v súčasnosti realizovať s cieľom prekonať krízu. Americká ekonomika je zlomená kvôli silnej politike fiškálnych a monetárnych stimulov. Kombinácia škrtov vo verejných výdavkoch a menových a fiškálnych stimuloch bola v krajine v krátkej dobe uvedená v snahe naštartovať rast a znížiť deficit verejných financií. Kým sa Európa naďalej stavia na nohy. V politike sa zamerali len na kontrolu inflácie a rozpočtovej disciplíny .

3. Viac Európy a menej prísnej politiky z Berlína, prostredníctvom ktorej severské krajiny Európy podkopávajú osud predovšetkým mladej generácie južných európskych štátov. To je to návod, ktorý je potrebné implementovať. Aby k tomu došlo, nesmieme opustiť euro či samotnú Európu ako výkrik (a ešte viac výkrikov v nasledujúcich mesiacoch) proti populistickým a nacionalistickým vodcom, v neobvyklej jednote úmyslu dezintegrácie (Marine Le Pen, ktorá hovorí rovnaké veci ako Beppe Grillo). Ale je potrebné prísť s politickou odvahou, ktorá za posledných 13 rokov v rámci Barrosovej Komisie v Európe absentuje. Do protikladu treba uviesť, že na návrat k rastu potrebujeme viac Európy (a nie menej Európy). Riešenie konsolidácie eura prechádza rozhodujúcim otáčkami politických smerovaní a rozhodnutí Spoločenstva na podporu rastu, investícií a zamestnanosti. Posilnenie eura v skratke vyžaduje zmenu nariadení v Bruseli, čiže politiku menej pro-nemecky orientovanú. Pretože Berlín predpokladá, že prijmeme nový štatút Európskej centrálnej banky a implementujeme expanzívnu menovú politiku výmenou za štrukturálne reformy v krajinách s vysokými deficitmi a dlhom (napr. Taliansko).

4. Opustite eurozónu: boli vypracované dva scenáre o osude eurozóny s ohľadom na súčasnú hospodársku krízu, ktorá zostáva pod hrozbou deflácie, nezamestnanosti (12,2 % z ekonomicky aktívneho obyvateľstva) a neúmerne vysokých pôžičiek od Spojených štátov (93 % HDP, s Talianskom, ktoré sa ocitá medzi menej čestnými). Populizmus je na vzostupe, podnecovaný nenávisťou krajín južnej Európy voči úsporným opatreniam, a naopak, na severe podporovaný postupom smerom k nesolidarite voči juhu vzhľadom k danému stavu vecí. Existujú tam preto iba dve možnosti: koniec eurozóny alebo nový základ prostredníctvom posilnenia integrácie. Ku koncu eura môže prísť dvoma spôsobmi: prostredníctvom rokovaní, ktoré sa viažu na návrat k národným menám v južnej Európe, a vytvorením spoločnej meny v severnej Európe; alebo značne traumatickým spôsobom, a to prostredníctvom rozpadu eurozóny ohromenej a oslabenej politickými a ekonomickými krízami a následnými národnými a finančnými špekuláciami v zahraničí. Prvý scenár zostáva teoretický, na základe predpokladu – nič nie je samozrejmé – čo by malo byť poskytnuté štátom, ktorí zostávajú v prvej skupine, a tím, ktorí zostávajú v spodnej časti vlaku (kto bude rozhodovať o čom?). Okrem toho, tento scenár o konci eurozóny predpokladá koordinovanú neutralitu trhu, čo je značne pritiahnuté za vlasy.

5. Koľko by ostalo v prípade traumatického odchodu od eura je rovnako hypotetické. Jednou z možností však je, že obrovské náklady pre národné hospodárstva európskych štátov by mohli mať – a to v najhoršom možnom prípade – veľký dopad na globálnu hospodársku krízu. Vo Francúzsku by odchod z eurozóny podľa ekonóma Nicolasa Baverez mohlo v krátkodobom horizonte viesť k poklesu HDP o 20% a k strate najmenej 1 milióna pracovných miest (v Taliansku by to bolo asi ešte horšie). Návrat k franku by sprevádzala 20-30% devalvácia národnej meny, čím by sa kompenzovala strata cenovej konkurencieschopnosti spôsobenej v dôsledku prechodu na inú menu. Existujú však aj iné aspekty na naše zváženie. Aspekty, ktoré nie sú pozitívne …

6. Taliansko? Krajine by 20-30% devalvácia národnej meny, spôsobená návratom k starej líre, spôsobila zo dňa na deň stratu hodnoty akcií všetkých Talianov. Taliansko je jednou z európskych krajín, ktorá si vedie záznamy o všetkých osobných úsporách a nehnuteľnostiach. Odchod z eurozóny by veľmi rýchlo spôsobil stratu hodnoty domovov a úspor Talianov o 20-30%. Okrem devalvácie by sa vrátila inflácia, duch, ktorý na nás číha už po celé desaťročia, tak trochu ako je to teraz s BTp-Bund. Samozrejme, že s návratom líry by sa taliansky priemysel mohol vrátiť a konkurovať podnikom na svetových trhoch,pričom by využíval konkurenčnú devalváciu tak, ako tomu bolo v osemdesiatych rokoch. Znamenal by príchod zahraničných investícií odpisovanie talianskych aktív, tak ako tomu bolo v Grécku? Takéto Taliansko by sa stalo krajinou úspechu len pre tých, ktorí majú peniaze – a to ešte výraznejšie než sa to deje teraz. Krajina v rovnováhe. S devalváciou , ktorá by vyplynula z návratu k národnej mene by sa navyše krajine zo dňa na deň výrazne zvýšil verejný dlh. Ďalším veľkým rizikom je, že výstup krajiny z eurozóny by viedol k traumatickému zotavovaniu sa z menovej suverenity, ktoré by sa, aspoň spočiatku, podrobilo na milosť a nemilosť špekuláciám na finančných trhoch, s možným únikom kapitálu a rozpadu bankového systému.

7. Koľko by nás stál koniec jednotného trhu? Ak by sa eurozóna rozpadla, potom by sa k nej pridal aj koniec jednotného trhu – teória niektorých, názorovo extrémnejších, ekonómov – čo by predstavovalo najhorší možný scenár. Podľa odhadov Bavereza, koniec jednotného európskeho trhu by viedol k čistej strate HDP v eurozóne o cca 5% a pokles ročného príjmu na obyvateľa o € 4,000-5,000. A nielen to. Koniec eurozóny spoločne s rozpadom jednotného trhu by mohlo zničiť svetovú ekonomiku a uvrhnúť ju do hlbokej recesie.

8. Jednotná mena? Áno, v prípade Afriky zvláštne ale pravdivé. O toto sa v Afrike snažili hlavy štátov Kene, Tanzánie, Ugandy, Rwandy a Burundi, keď dňa 30. novembra v Kampale podpísali memorandum, ktoré ich zaväzuje vytvoriť v najbližších desiatich rokoch menovú úniu krajín východnej Afriky (EAC). Vodcovia týchto 5 krajín už nejakú dobu pracujú na vytvorení spoločného trhu a jednotnej colnej únie. Teraz stavili na integráciu ako na najvýhodnejší spôsob pre zvýšenie obchodu a ekonomický rast v oblasti. Ale toto nie je jediný plán menovej únie, ktorá sa vzťahuje na africký kontinent. Pred tromi mesiacmi dokonca aj predstavitelia krajín západnej Afriky podpísali ambiciózny protokol pre zavedenie spoločnej meny s názvom Eco 2015. Pre túto chvíľu je zainteresovaných do tohto projektu 6 krajín, vrátane Nigérie, Ghany a dvoch Guineí. Do roku 2020 by členovia tejto Západoafrickej hospodárskej a menovej únie (premenovanej francúzskou skratkou UEMOA) mali vstúpiť medzi krajiny, ktoré naďalej používajú stredoafrický frank (CFA). Stručne povedané, zatiaľ čo v Európe sú takí, ktorí chcú opustiť eurozónu, v Afrike existujú ľudia, ktorí napodobňuje nádej, že jedného dňa bude môcť prijať jednotnú menu.

 

 


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Voliť proti Kotlebovi nebude bolieť

Ktovie, ako na voličov zapôsobí Klusov sľub vyčistiť úrady od rodinkárstva. Zdá sa totiž, že práve to im neprekáža v prípade ĽSNS.

DOMOV

Politický geograf Madleňák: Neviem, či v Lučenci poznajú Luntera či Mičeva

Extrémista Marian Kotleba ťaží v banskobystrickej župe aj zo slabej informovanosti tamojších voličov, hovorí pre SME politický geograf TIBOR MADLEŇÁK.

DOMOV

Nemýľte sa, toto nie je vaše Slovensko, zaznelo Kotlebovi pod oknom

Na to, aby zlo víťazilo, stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič, pripomenul prezident Andrej Kiska.


Už ste čítali?