Objav v Špilberku

Autor: Antonio Parziale | 13.3.2014 o 19:00 | Karma článku: 6,45 | Prečítané:  537x

Rozpoviem Vám jeden príbeh. Bol raz jeden básnik a volal sa Silvio Pellico. Narodil sa v roku 1789 v talianskom mestečku Saluzzo no detstvo prežil v prostredí podmanivých uličiek Turína. Veľmi skoro zistil, že jeho záľuba v čítaní kníh nie je náhodná a že sám má v sebe ukrytý výnimočný literárny talent. Ten rozvíjal nielen počas svojich štúdií ale i po svojom usadení v severotalianskom Miláne, kde sa literárnej tvorbe začal venovať profesionálne. Tu v roku 1818 bola uvedená i jedna z jeho najslávnejších dramatických hier Francesca z Rimini, ktorá na pozadí príbehu o nešťastnej láske dvoch mladých ľudí nesie silný vlastenecký odkaz. O tom, že Silvio bol hrdým Talianom, ktorý sa nemohol zmieriť s rakúskou nadvládou na severe Talianska svedčí i jeho vstup medzi ilegálnu skupinu karbonárov, ktorí v tom čase bojovali za oslobodenie a následné zjednotenie Talianska na republikánskom princípe.

Títo aktivisti však boli postupne zatýkaní rakúskou vládou, ktorá mala v Miláne silný politický vplyv. Medzi nimi bol i Silvio. Ten po tom, čo mu zmiernili trest z pôvodného trestu smrti obesením na tvrdý žalár, smeroval na dlhé roky do krutých podmienok väzenia Špilberk v Brne, kde bol väzňom od roku 1822 do roku 1830. Po trpkých rokoch strávených v zajatí chladných stien „brnianskej Bastily" bol s podlomeným zdravím prepustený, vrátil sa do milovaného Talianska a napísal slávne pamäte V mojom väzení (Le mie prigioni), aby sa v posledný januárový deň roka 1854 mohol v pokoji odobrať na večný spánok.

V mnohých mojich ťažkých životných obdobiach mi práve výnimočná odvaha v područí trpkého životného príbehu tohto muža dodávala silu a životnú energiu. Riadky jeho diel mi ponúkali návod na to, ako ísť vpred a nestratiť nádej. Nádej v lepšiu budúcnosť. Nádej, že svet bude krajším miestom pre život. Nádej v splnenie snov, tak ako v to veril a nikdy neprestal veriť Silvio Pellico... O to silnejší a emotívnejší bol pre mňa zážitok z roku 1981, z jednej reštaurácie na vtedy ešte pre mňa neznámom hrade v Brne, kde sme sa s kolegami išli navečerať v rámci našej prvej služobnej cesty v moravskej metropole. Keď som vstúpil do priestorov tejto reštaurácie, zostal som v nemom úžase. Priestory hradu dýchali atmosférou dávnych časov a už na prvý pohľad skrývali vo svojich síce starých, no stále pevných múroch mnohé tajomstvá. To najhlavnejšie z týchto tajomstiev mi bolo odhalené hneď po našom príchode čašníkom reštaurácie - v hrade, ktorého je reštaurácia súčasťou, sa kedysi nachádzala väznica, ktorá niesla rovnaký názov, akým je názov hradu - Špilberk. V tom okamihu mi mysľou preletela jediná myšlienka pozostávajúca z dvoch slov - Silvio Pellico.

Zmerať veľkosť môjho ohromenia by v tom momente nebolo nemožné. Práve som sa ocitol v blízkosti miest, alebo možno priamo na mieste, kde jeden z mojich životných vzorov nedobrovoľne strávil dlhých osem rokov žalára! Bolo to niečo ako splnenie sna, či akýsi návrat v čase. Bolo to jednoducho výnimočné. Nebol som schopný do seba dostať žiadne jedlo. Nebol som ani schopný viesť plynulú konverzáciu so svojimi spolusediacimi kolegami. Bol som príliš rozrušený z predošlého zistenia, z odhalenia toho, kto tieto miesta obýval v prvej polovici 19. storočia. Zvyšok večere som preto strávil zahĺbený výhradne do svojich vlastných myšlienok a smutných predstáv o tom, akým krutým podmienkam tu musel byť Silvio dennodenne vystavovaný a akej skúške musel podrobiť silu svojho vnútorného ducha na to, aby prežil a aby myšlienky a ideály, za ktoré bojoval a v líniách ktorých tvoril, prežili spolu s ním.

Len veľmi ťažko som sa lúčil s priestormi hradu Špilberk keď sme reštauráciu v objatí tmavého večera opúšťali. Byť za jeho múrmi ma totiž z akýchsi nevysvetliteľných príčin dobýjalo energiou a pozitívnym odhodlaním. Cítil som, že je to on, že je to Silvio a jeho odkaz, ktoré na večnosť ukryl do tajomných stien hradných múrov Špilberku. Preto keď som sa, vychádzajúc z dverí reštaurácie, obrátil a hrad sa mi pred očami rozprestrel v celej svojej kráse, pomyslel som si: „Ďakujem Silvio Pellico!" Moje myšlienky prerušil starší cigánsky huslista, ktorý pred bránami hral hradným návštevníkom a pritom vyberal do klobúka. Dodnes neviem prečo, ale zrazu na mňa zakričal „hééj!", vybral sa pomalým krokom smerom ku mne a pritom položil svoj sláčik na husľové struny. A začal... Na hradnom kopci sa rozozvučala zjednodušená, ale o to priamočiarejšia a razantnejšia melódia árie Zboru hebrejských otrokov Va, pensiero, sull'ali dorate tretieho dejstva Verdiho preslávenej opery Nabucco. Sila, energia a výnimočnosť tónov tejto árie prenikla do môjho tela a rozniesla po ňom jemné zimomriavky. Hudba árie totiž alegoricky predstavovala vzdor, odhodlanie a boj Talianov v rámci ich národnooslobovacieho a zjednocovacieho hnutia v 19. storočí. Ich sen o lepšej a spravodlivej budúcnosti. Presne takú, v akú veril i Silvio, ktorý bol pre ňu ochotný nielen trpieť drsné podmienky chladného žalára, ale i zomrieť.

Nehybne som stál, kochal sa hudobným umením pouličného umelca. Hral čisto, úprimne a krásne. V tom okamihu som to celé pochopil. Pochopil som, že svojich snov a svojho presvedčenia sa nikdy nesmieme vzdať, za žiadnych okolností a pod žiadnym diktátom. Sú to práve naše sny, ideály a presvedčenia, ktoré tvoria nás a náš životný príbeh. Ak sa ich vzdáme, zničíme nielen náš zmysel života ale aj nás ako takých, naše vnútro. Silvio to neurobil a nevzdal sa svojho boja za slobodnú a jednotnú vlasť, aj keď to v jeho prípade znamenalo dlhé roky krutého väzenia. Nestratil však seba samého a vďaka tomu po sebe mohol zanechať svoj fascinujúci príbeh ako inšpiráciu pre mňa a pre nás všetkých.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Voliť proti Kotlebovi nebude bolieť

Ktovie, ako na voličov zapôsobí Klusov sľub vyčistiť úrady od rodinkárstva. Zdá sa totiž, že práve to im neprekáža v prípade ĽSNS.

DOMOV

Politický geograf Madleňák: Neviem, či v Lučenci poznajú Luntera či Mičeva

Extrémista Marian Kotleba ťaží v banskobystrickej župe aj zo slabej informovanosti tamojších voličov, hovorí pre SME politický geograf TIBOR MADLEŇÁK.

DOMOV

Nemýľte sa, toto nie je vaše Slovensko, zaznelo Kotlebovi pod oknom

Na to, aby zlo víťazilo, stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič, pripomenul prezident Andrej Kiska.


Už ste čítali?