O červenom barbarstve

Autor: Antonio Parziale | 22.5.2014 o 8:15 | Karma článku: 4,13 | Prečítané:  481x

Úvodné stránky porevolučnej tlače ukazovali na svojom záhlaví dátum 31.12. 1989. Chladný vietor vírivo fúkal a razil si svoju cestu naprieč poloprázdnymi ulicami. Neúprosný mráz kreslil na okná svoje trblietavé výtvory, ktoré predznačovali, že rok sa s nami rozlúči v područí mrazivej prikrývky. „Zima je tak záhadná,“ pomyslel som si, hľadiac na zasnežené strechy domov z izby bývalého bratislavského hotela Forum. Práve v tomto hoteli v centre nášho hlavného mesta som sa chystal osláviť príchod Nového roka. Veľmi som sa na túto udalosť tešil - začiatok nového roka pre mňa vždy symbolizoval štart niečoho nového, čerstvého, nepoškvrneného, začiatok novej nádeje a novej viery vo vlastné sny... Posledné okamžiky roka predošlého nám však občas dokážu pripraviť i mnoho zaujímavých prekvapení, o čom som sa na vlastnej koži mal presvedčiť už o pár hodín.

Z veľkej úcty k tomuto významnému okamihu roka som sa na túto príležitosť aj náležite pripravil. Obliekol som si svoj smoking, motýlik a na rukávy košele som si pripol úplne nové manžetové gombíky, ktoré som si ako symbol pomyselného nového začiatku kúpil špeciálne na túto príležitosť. No a aby som nezabudol na to najdôležitejšie, z Talianska som pre svojich silvestrovských hostí objednal desať balíkov tých najlepších, pravých talianskych špagiet, ktoré som sa spoločne s domácou paradajkovou omáčkou - prastarým receptom od mojej starej mamy, na základe ktorého moji predkovia varili cestoviny už od nepamäti - chystal na slávnostnú večeru sám pripraviť. Keďže sa už pomaly stmievalo, prehodil som si cez ramená sako, upravil motýlik a rezko som sa vybral do kuchyne. Šéfkuchárovi, ktorý sa podujal, že mi s obsluhou večere pomôže, skoro vypadli oči z jamiek, keď uvidel, že idem variť v smokingu. Na jeho údiv som však noblesne odpovedal tým, že slávnostnú večeru treba predsa pripraviť slávnostne a so všetkou dostupnou nonšalantnosťou - o to väčšmi v posledný deň roka.

Príprava silvestrovskej špagetovej hostiny mi išla ako od ruky. Špagety som pripravil al dente a omáčka sa varila požadovaných päť hodín, aby varom prešlo každučké sústo jej obsahu. Do veľkej sklenej misy som vlastnoručne nastrúhal čerstvý parmezán, ktorého úlohou bolo krásne zvýrazniť chuť omáčky a pridať pripravovanému pokrmu taliansku autentickosť a šmrnc. „Chuť môjho rodného Talianska na tanieri môjho milovaného Slovenska... aká to symbolika,“ úsmevne som si pomyslel. Bolo pár minút pred dvanástou a moji hostia, pár dobrých priateľov s rodinami, čakali na polnoc v dobrej nálade. To pre mňa signalizovalo, že je čas, aby som zahájil posledné úpravy a vylepšenia. Bol som veľmi spokojný - omáčka sa mi nadmieru vydarila a v kombinácií s lahodnými špagetami, ostrou chuťou nadýchaného parmezánu a čerstvou bazalkou chutil celý výtvor jednoducho skvele. A to tvrdím pokorne bez akéhokoľvek preháňania. O to viac som sa tešil na moment, keď moje kuchárske dielo ochutnajú hostia a spoločne tak oslávime Nový rok.

K slávnostnému stolu som ako prejav vďaky zavolal i riaditeľa hotela. Ten na moje veľké potešenie pozvanie na večeru prijal. Keď som však pred neho hrdo a s náležitou pýchou vo vlastné schopnosti položil počas podávania hlavného chodu tanier s čerstvo naservírovaným pokrmom, po krátkom zamyslení sa ospravedlnil a odbehol do kuchyne. I keď ma to v prvej sekunde trochu zarazilo, pomyslel som si, že asi len ide skontrolovať, či som dobre vypol šporák a rýchlo sa vráti, aby sa mohol čo najskôr pustiť do tej dobroty. Všetci hostia vrátane mňa mali taniere do vrchu naložené, keď sa riaditeľ vrátil. V ruke držal malú fľašku neidentifikovateľného obsahu, ktorej som však nevenoval hlbšiu pozornosť. Usmial som sa na hostí, predniesol som krátky príhovor a zaželal som im dobrú chuť. A presne vtedy sa to stalo!

Riaditeľ hotela položil na stôl tajomnú fľašku, otvoril jej uzáver a značný podiel jej obsahu vylial na svoju porciu špagiet. V bleskurýchlom okamihu som zistil, čo sa to práve pred mojimi očami odohráva - riaditeľ si práve na moje špagety al dente, poliate paradajkovou omáčkou prastarého odkazu mojich predkov, posypanej pravým parmezánom a bazalkou čerstvejšou ako práve napadaný sneh, vykydol podradnú červenú tekutinu s názvom kečup! Mojou tvárou sa rozliala červeň, oči mi išli vyskočiť a v ušiach mi pískal hlas mojej starej mamy, ktorá - verná povesti pravej horkokrvnej Talianky - kričala od pohoršenia. Takéto barbarstvo! Takto zničiť tak noblesné jedlo, ktoré som s tak úprimnou láskou vlastnoručne pripravil! „To je priam škandál!“ preblesklo mi hlavou. Riaditeľ, ako i ostatní prísediaci si hneď všimli môj meravý pohľad a červeňou zaliatu tvár. Nepomáhali ani ospevné ódy ostaných hostí, ktorí práve v ústach prežúvali prvé sústa môjho diela a gestikuláciou naznačovali škálu kulinárskeho pôžitku, ktorý práve prežívali.  Ich pochvaly mi však len akosi mihotali pred ušami a nebolo možné ich do nich vpustiť. Hlavou mi rezonovalo iba jediné - aké barbarstvo sa práve vykonalo za slávnostným stolom. Barbarstvo odeté do ostro červenej farby...

Riaditeľ sa rýchlo dovtípil, čo spôsobilo zmenu mimiky ako i farby mojej tváre. S cieľom zachrániť situáciu previnilo, ako keď malý chlapec vykoná nejako šibalstvo, zašeptal: "Prepáčte Antonio, ja mám len veľmi rád špagety s kečupom." Hneď ako to dopovedal, stuhnuté svaly na tvári sa mi v okamihu povolili. Cítil som, že i červeň sa z tváre začína strácať a hlas starej mamy pomaly slabol a slabol, až úplne stíchol. A vtedy som sa začal smiať a spolu so mnou všetci prísediaci. Po chvíli sa na smiech dokonca odhodlal i riaditeľ. Náš smiech sa musel ozývať naprieč celým prízemným podlažím hotela a je možné, že ho počuli i ľudia prechádzajúci po ulici. Bol to krásny, úprimný, zdravý smiech. Počas tohto milého aktu prejavu radosti som myslel iba na jediné – je jedno, či si dá niekto na špagety kečup, tatárku, či nebodaj horčicu, hlavne nech je spokojný a má pri sebe to, čo má rád – i v prípade, že to jeho spoluprísediaci rád nemá. Život je predsa o kompromisoch, na ktoré človek pristupuje, aby on a ostatní boli jednoducho šťastní. A keď som uvidel ako riaditeľovi špagety s kečupom chutia a s akou radosťou ich konzumuje, bol som šťastný. S touto myšlienkou v mysli som vítal i prvé minúty nového roka 1990. A od týchto čias mi doma nikdy nechýba fľaška kečupu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Voliť proti Kotlebovi nebude bolieť

Ktovie, ako na voličov zapôsobí Klusov sľub vyčistiť úrady od rodinkárstva. Zdá sa totiž, že práve to im neprekáža v prípade ĽSNS.

DOMOV

Politický geograf Madleňák: Neviem, či v Lučenci poznajú Luntera či Mičeva

Extrémista Marian Kotleba ťaží v banskobystrickej župe aj zo slabej informovanosti tamojších voličov, hovorí pre SME politický geograf TIBOR MADLEŇÁK.

DOMOV

Nemýľte sa, toto nie je vaše Slovensko, zaznelo Kotlebovi pod oknom

Na to, aby zlo víťazilo, stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič, pripomenul prezident Andrej Kiska.


Už ste čítali?