Neotriaslo mnou zemetrasenie, nedovolím to ani politike!

Autor: Antonio Parziale | 13.5.2019 o 12:36 | Karma článku: 10,02 | Prečítané:  4236x

Tentokrát by som vám rád ešte detailnejšie priblížil, ako sa Talian ako ja ocitol na Slovensku a prečo ho považujem za svoj domov a cítim sa ako Slovák.

Až spätne si uvedomujem, aký odolný musí byť človek, aby sa rozhodol zbaliť a začať život v novej krajine s cieľom rozbehnúť tam kariéru. U mňa to bolo rozhodnutie, čo mi zmenilo život. A chcem s vami zdieľať aj niečo osobné zo svojho života. Som predsa človek ako vy a nedefinuje ma len moja politická kariéra.

Písal sa 23. november 1980. Nespomínam si, čo som práve vtedy robil, ale viem, že už o pár chvíľ na to zasiahlo Taliansko zemetrasenie, ktoré sa stalo najsilnejším za posledné desaťročia. Najskôr sme nemali žiadne informácie, nevedeli sme v akom rozsahu boli napáchané škody, keďže boli zničené telekomunikačné siete. Informácie sa v tom čase šírili veľmi pomaly alebo takmer vôbec. Preto sme až o pár dní s hrôzou zistili, že toto zemetrasenie nezasiahlo len náš majetok a majetok našich susedov, ale dozvedeli sme sa, že o svoje domovy a majetok prišlo až 300 000 ľudí. A to najhoršie, že 2 914 z nich pod ruinami prišlo o svoje životy.

Rád sa vraciam v spomienkach späť, do rodného miesta Torella dei Lombardi, kde som vyrástol. Už v mladom veku mi bolo vštepované, aké dôležité je čestne a poctivo pracovať. Môj otec obrábal pôdu a celá moja rodina sa venovala poľnohospodárstvu. Preto dnes, keď sa vo svojej kariére venujem práve tejto oblasti, vynárajú sa mi spomienky na toto obdobie. Ja som sa však vtedy tvrdohlavo rozhodol, že budem študovať právo. Tvrdo som pracoval a podarilo sa mi získať miesto na prokuratúre. No nemohol som byť šťastnejší!

Spolu s tým, čo sa u nás udialo som však zároveň cítil, že to nie je ono. Že sa chcem niekam posunúť. V dnešnej dobe nie je nič výnimočné, že si zbalíme kufre a zo dňa na deň sa môžeme rozhodnúť cestovať alebo ísť pracovať do inej krajiny. Mnohokrát si ani neuvedomujeme, aké vlastne máme šťastie. Stále vo svete existujú krajiny, kde musíte absolvovať veľmi náročné administratívne procesy, aby ste vôbec mohli cestovať na výlet napríklad do Európy. V dobe komunistického režimu tieto veci neboli jednoduché ani na Slovensku.

To ma však neodradilo a keďže keď si niečo zaumienim, snažím sa to aj dosiahnuť, začal som realizovať svoj nápad a bol som odhodlaný nájsť si nový domov. Na Slovensku som už mal pár priateľov zo starých čias, čo uľahčilo moje rozhodnutie. Rozhovory si nimi ma utvrdili, že budem rád, ak práve Slovensko bude mojou adoptívnou krajinou.

Vedel som, že to nebude vždy jednoduché a že ma budú vnímať ako cudzinca, ktorý na Slovensko prišiel z ktovieakých dôvodov. Bol som však odhodlaný nebyť len návštevníkom tejto krajiny na pár rokov, ale chcel som tu nájsť svoj domov, bol som odhodlaný naučiť sa jazyk, či rozbehnúť tu vlastné podnikanie.

Pri príchode do krajiny ma čakalo niekoľko veľkých kontrol. V tých časoch nikto nemohol predpokladať, že ma budú vítať s otvorenou náručou a preto bola potrebná dávka odhodlania. Po nejakom období, po hŕbe papierov a mnohých vybavovačkách som sa mohol na Slovensku usadiť. A odvtedy je pre mňa domovom už takmer 40 rokov.

Keď sa zamyslím nad tým, čo mi najviac pomohlo prekonať toto obdobie a cítiť sa tu ako doma, boli to nepochybne ľudia v mojom okolí a aktívne pracovné nasadenie. Našiel som si tiež drobné rituály, ktoré mi pripomínali Taliansko a naopak som si obľúbil veci, ktoré som v Taliansku nezažil. Vedeli ste, že tam vôbec nie je bežné jesť polievky? Práve tie som si tu zamiloval spolu s prírodou a láskavou náturou Slovákov. A taktiež som sa rozhodol vrátiť k tomu, čo som poznal odmalička. Začal som podnikať v oblasti poľnohospodárstva a pestovať rôzne plodiny. Vďaka mojim skúsenostiam z tejto oblasti viem, aké dôležité je podporovať napríklad rodinné farmy. Venoval som sa tiež spracovaniu plastov a odpadu, pretože v našom hlavnom meste nebolo nič výnimočné, že ste natrafili na rôzne nelegálne skládky. V roku 1986 ešte nebolo bežné,  že sa takýto odpad spracoval a preto som v tom tiež videl nielen obchodnú príležitosť, ale najmä príležitosť pomôcť životnému prostrediu.

Ako čas plynul a naberal som viac skúseností a odvahy, vďaka svojim aktivitám som sa stal honorárnym konzulom Moldavskej republiky na Slovensku a neskôr aj predsedom Európskej demokratickej strany, kde som sa rozhodol presadzovať princípy toho, že Slovensko môže byť ešte silnejšie vďaka spojeniu a spolupráci s krajinami Európskej únie.

Tieto rozhodnutia neprišli zo dňa na deň, ale boli výsledkom dlhého zvažovania. Samozrejme, komu by sa nepáčilo dostávať plat politika – rozumiem všetkým nenávistným komentárom, ktoré obviňujú každého kandidáta, že mu ide len o toto alebo o moc. Stále sú však ľudia, ktorým ide skutočne o viac. Ja s mojimi kolegami už dlhé roky nemeníme našu rétoriku a názory, nerobíme agresívnu politiku a masívne kampane. Asi aj preto sa nám doteraz nepodarilo uspieť v parlamentných voľbách. Pri voľbách do Európskeho parlamentu ma však ženie to, že viem, aké je to byť euroobčanom, viem aká dôležitá je spolupráca krajín, či už pri spoločnej obrane, vývoze potravín alebo pri možnostiach študovať v iných krajinách Európy. A jednoducho nás to baví!

Dôležitým faktorom u mňa bolo to, že som od začiatku nastavil svoje pôsobenie tak, aby som Slovensku mohol vrátiť časť toho, čo my poskytlo. Preto som sa snažil pracovať a stále pracujem v jeho prospech. To je podľa mňa kľúčovým aspektom, ak tiež plánujete stráviť svoj život v inej krajine. Nemôžete svoju myseľ totiž nastaviť tak, že chcete danú krajinu využiť vďaka lepším podmienkam, odmietnete sa učiť jazyk či podieľať sa na aktivitách vo svojej novej komunite.

Veľmi odporúčam či už mladým ľuďom alebo aj tým, ktorí stále váhajú a boja sa zmeny – využite príležitosti, ktoré sú nám ponúkané a ktoré sú výhodami členstva v EÚ! Mne moje dávne rozhodnutie „uľahčil“ moment, kedy som stratil všetko kvôli nešťastiu, ale teraz sme v období, kedy je bežné, že ľudia cestujú za prácou a príležitosťami a môžeme sa tak kedykoľvek slobodne rozhodnúť a pracovať na svojom rozvoji. Ak vidina toho, prežiť zvyšok života v inej krajine nie je pre vás, nič vám nebráni vycestovať len na určité obdobie, nabrať iný pohľad na svet a využiť tieto skúsenosti po návrate domov. To vám môže umožniť napríklad program Erasmus+, či program Európsky zbor solidarity. Môžete v zahraničí naberať skúsenosti počas semestra ako študent, či počas krátkodobých mobilít ako pedagóg alebo počas stáže, či účasti na rôznych tréningových kurzoch, atď. Ale o tom už viac nabudúce!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Trnka na nahrávke s Kočnerom: Viem, že ma zabijú

Kočnera hnevalo, že Trnka vydieral Haščáka.

Cynická obluda

Spoločenský význam Karla Gotta

Všeličo človek znesie, dokáže prehliadnuť, alebo sa tomu podriadiť, keď mu popri tom hrá uchulahodiaca hudba.


Už ste čítali?