Prečo sa stále viac mladých ľudí rozhodne vziať si život a ako im môžeme pomôcť?

Autor: Antonio Parziale | 25.5.2019 o 11:55 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  984x

Dnes sa chcem zamyslieť sám nad sebou a aj nad spoločnosťou a upozorniť na jednu veľmi dôležitú vec.

Pôvodne som na odľahčenie chcel uverejniť nejaký vtipný príbeh, ktorý sa mi v poslednom čase stal a podeliť sa oň s vami, ale vzhľadom na udalosti posledných dní považujem za oveľa potrebnejšie napísať o niečom inom. A veselo mi pri tom veru nebude.

Sám seba sa pýtam, čo by sa muselo stať, aby ma to dohnalo k myšlienke siahnuť si na život? A čo sa musí udiať, aby na takú vec dokázal pomyslieť mladý človek? A dokonca ju aj vykonať? V posledných dňoch na nás táto téma doľahla omnoho viac, keďže médiami prebehli správy o tom, ako si vzal život mladý študent Filip na strednom Slovensku skokom z okna na ôsmom poschodí, kvôli tomu, že ho šikanovali spolužiaci a pravdepodobne pred pár dňami aj ďalšia mladá slečna, ktorá podľa zatiaľ dostupných informácií skočila z vyhliadkovej veže UFO v Bratislave. Neviem si predstaviť, čo tieto deti prežívali a kto im to spôsobil. Mnohokrát sa stretávam s obviňovaním obetí. Prečo to urobili? Neboli dosť silní? Ako im napadol taký hlúpy nápad? Prečo sa nebránili? Kvôli takej „hlúposti“ si vzali život? Ako ich rodičia vychovávajú, keď si to včas nevšimli?

Viem o ďalších prípadoch, kedy si školák ľahol pod vlak, lebo sa bál následkov svojho vysvedčenia, kedy chcel ukončiť svoj život lebo mal postihnutie, za ktoré sa mu vysmievali, kedy sa nevedel zmieriť s rozvodom rodičov alebo s nešťastnou mladou láskou, či sexuálnym zneužívaním. A tých dôvodov je bohužiaľ toľko, že by som ich tu ani nedokázal vymenovať. Kladiem si otázku a s rovnakou otázkou sa obraciam aj na vás. Prečo sa to deje? Prečo v súčasnosti čítame o stúpajúcom „trende“ samovrážd a pokusov o samovraždu u detí a mladých ľudí? Tento problém nie je výnimkou bohužiaľ ani v zahraničí. Napríklad v Japonsku majú počet samovrážd mladých ľudí na najvyššej úrovni za posledných 30 rokov.

Každý existujúci problém je potrebné si priznať. Alarmujúcou informáciou pre mňa je, že za posledných 9 rokov vzrástol počet mladistvých s psychickými poruchami na Slovensku o viac než 72%!

Je dôvodom to, že sme sa tak zamerali na dosahovanie výkonu, porovnávanie našich detí s ostatnými, na to, ako sme vnímaní priateľmi a kolegami, na to, aby sme stíhali aktuálnej rýchlej dobe, že sme sa zabudli starať o svoje psychické zdravie a najmä o zdravý psychický vývoj našich detí? Že sme sa celkovo prestali zaujímať jeden o druhého? Stretol som sa s názormi, že zájsť „na pokec s psychológom“ sa dnes aj u dospelých berie ako hanba. A preto tam neposielame ani naše deti. Vtedy, kedy by sme mali a keď sú ich prirodzené životné trápenia ešte len na začiatku a ide len o nevinné rozhovory, ktorými môže psychológ pomôcť a o ktorých sa niekedy deti boja alebo hanbia hovoriť s rodičmi. Druhou vecou je, že napríklad mnoho škôl nevyužíva možnosť zamestnať školského psychológa, ktorý môže výrazne pomôcť v období dospievania. Dôvodom sú samozrejme aj financie. Bolo by podľa vás prínosom, ak by každá škola spolupracovala s takýmto školským psychológom, na ktorého by sa mohli žiaci a študenti obracať? Podľa mňa určite áno a kľudne to môže fungovať aj na systéme „požičiavania“ si takéhoto odborníka medzi viacerými školami. Podstatné je, aby bol aspoň niekedy mladý ľuďom k dispozícii. Aj keď som sa dopátral len k informácii z roku 2016, uvádza sa v nej, že v danom období pôsobilo na Slovensku len 350 školských psychológov pre približne 3 000 základných a stredných škôl. Som síce večný optimista, ale netrúfnem si odhadnúť, na akej úrovni sa toto číslo pohybuje teraz.

Nie som odborník na sociálnu prácu, psychológiu, ani príčiny samovrážd, ide len o môj pohľad ako laika na túto situáciu, pretože by som veľmi chcel poznať odpoveď na otázku, čo s tým môžeme spraviť? Ako sa môžeme našim mladým venovať a predchádzať tomu, aby sa vrhli do depresií a končili svoj život takýmto spôsobom? Zamýšľam sa nad tým, prečo má naša mládež pocit, že o tom nemôžu hovoriť so svojou rodinou, priateľmi, učiteľmi a odborníkmi? Čo robíme zle, že nám nedôverujú?

Tiež sa pýtam, čo robíme zle, keď mladí ľudia majú v sebe toľko nenávisti a netolerancie, že niekedy sa sami stanú príčinou toho, prečo sa ich rovesníci rozhodnú pre pokus o samovraždu. Prečo im  nedokážeme vysvetliť, že iná orientácia, národnosť, zlá finančná situácia alebo telesné postihnutie nie sú v žiadnom prípade dôvodom na psychickú ani fyzickú šikanu a extrémistické prejavy?

Určite je nám jasné, že tejto situácii nepomáha rozmach technológií a internetu. Svet sa mení a my na to musíme reagovať. Narastá aj hrozba kyberšikany, dokonca existujú diskusie, kde si mladí ľudia radia, ako spáchať samovraždu, sledujú dokonalé životy, ktoré prezentujú ich rovesníci na sociálnych sieťach. To, že sú mladí stále online, sa dá využiť aj v ich prospech.

Tak to robí napríklad aj  jedna sympatická iniciatíva o ktorej som sa dozvedel - IPčko, teda internetová poradňa pre mladých. Poskytujú bezplatnú odbornú pomoc a poradenstvo mladý ľuďom prostredníctvom internetového chatu a aj e-mailu. V roku 2018 sa na nich obrátilo až 13 000 mladých ľudí. Z toho 2 000 spomenulo svoje myšlienky na samovraždu a 500 sa dostalo do akútneho ohrozenia života (odporúčam zaujímavý príbeh - https://www.dobrakrajina.sk/sk/clanok/pribeh-simony-alebo-ako-sa-da-zachranit-zivot). Našli však dosť odvahy povedať o tom niekomu. A mnohokrát je ľahšie zdôveriť sa niekomu, koho nepoznáme, ale môže nám pomôcť. Je preto dôležité, aby mladí ľudia vedeli, že pomoc existuje a kam sa môžu obrátiť. Veľmi preto podobné iniciatívy a projekty podporujem, nakoľko sa zaujímam o našu mladú generáciu. Týmto témam sa venuje napríklad aj Liga za duševné zdravie, ktorá sa venuje osvete toho, že sa musíme zaujímať aj o našu psychickú pohodu.

Podľa globálnych údajov je samovražda druhou najčastejšou príčinou smrti u mladých ľudí medzi 15 až 29 rokom života (WHO, 2019). Celkovo na svete ročne zomrie vlastným rozhodnutím až 800 000 ľudí. Budem rád, ak sa spoločne zamyslíme nad tým, ako môžeme pomôcť. Či už sme rodič, učiteľ alebo súrodenec, či priateľ alebo rodinný známy, neprehliadajme náznaky v zmene správania a nenechajme mladých uzavrieť sa do seba. Rozprávajme sa s nimi, pýtajme sa ich, zaujímajme sa, nezatvárajme oči a netvárme sa, že sa nás to netýka. A to platí nielen pri mladých ľuďoch, ale pri akýchkoľvek osobách.

Či sme preto starí, mladí, v strednom veku, tak, ako liečime boľavý zub alebo prst, skúsme liečiť aj naše hlavy a duše, keď máme nejaký problém a buďme tiež ľudskejší.  A hlavne o tejto téme hovorme, nech nie je tabu. Aby sme čítali čoraz menej správ o tom, že niekto už nevidel zo svojej situácie východisko.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Šachy pri mrakodrape Eurovea. Za komplexom sa objavil fond Poštovej banky

V pozadí očakávaného projektu sa udiali podstatné zmeny.

Stĺpček šéfredaktorky

Prečo si priznávajú právo na odpoveď namiesto toho, aby chránili novinárov

Politik nemá médiá kontrolovať.


Už ste čítali?